Súťaž - Príbeh "Dobývanie Dunarsundu"

[DeletedUser]

Vážení hráči,

pripravili sme si pre vás prvú súťaž na SK FoE, v ktorej môžete vyhrať zaujímavé ceny.
V tejto súťaži pôjde o vytvorenie príbehu na tému „Dobývanie Dunarsundu“.
Príbeh môžete písať napríklad z pohľadu vodcu, špeha, obyčajného vojaka či slávneho hrdinu. Kto bude novým vládcom tejto krajiny? Je to len na vás!
Pokiaľ vás baví písať zaujímavé príbehy, neváhajte a zapojte sa!

Pravidla súťaže:
- Príbeh sem môžete vložiť od 21.07.2012 do 01.08.2012.
- Vaše dielo vložíte do vami vytvorenej témy s názvom „Váš nick na fóre – Príbeh 1“ v sekcií „Súťažný kútik“.
- Príbeh musí mať minimálne 4000 znakov, musí sa zmestiť do jedného príspevku.
- Váš príbeh musí byť na motív hry Forge of Empires.
- Je zakázané kopírovať cudzie diela z internetu.
- Víťaza určí FoE Team, ale bude aj anketa, ku ktorej prihliadneme.

Odmeny:
1. miesto - 600 diamantov
2. miesto – 400 diamantov
3. miesto – 200 diamantov


Všetky otázky môžete smerovať sem: Diskusia k súťaži

Prajeme vám veľa šťastia i zábavy pri písaní,
Váš Forge of Empires Team​

 

[DeletedUser1810]

Dobývanie Dunarsundu

Toto je príbeh statočného kopijníka, ktorý prežil vojnu a všetko spísal do pamätnej knihy.​

,,Aha, pozrite, už sa vracia!“, kričali vtedy vzrušení obyvatelia. Dvaja moji spolubojovníci, bratia kopijníci, mu vybehli naproti. Ja som zostal aj s hŕstkou strelcov pri rozrobenej budove školy. Po príchode mi chcel hneď podať hlásenie, ale ja som ho odbil s tým, nech sa po dlhej a namáhavej ceste vyspí. Poďakoval sa teda, podali sme si ruky a vošiel do svojej chaty. My sme zatiaľ pokračovali vo výstavbe. O pár hodín na to bol ten špeh oddýchnutý, šli sme teda do súkromia prebrať zistené informácie o provincii a vojsku. Povedal nám, že sa delí na tri oblasti, že tá provincia je bohatá na hrozno, čomu sme sa vtedy veľmi potešili. To sme totiž ešte nevedeli, ako to dopadne. Po našom návrate z boja sme víno z Dunarsundu nazvali „Dunarsund’s Bloody Wine“. Ohľadom útoku sme taktizovali pár dní. Chcelo to predsa nejaký poriadny plán. Potom sme sa už len rýchlo nachystali a konečne sme vyrazili so sprievodom takmer celej dediny. Za hlasného pokriku obyvateľov „Dunarsund je náš“ a „ste naši hrdinovia“ sme sa s nimi rozlúčili a tiahli sme do boja. Ja, dvaja bratia a štyria strelci. Po asi dvoch hodinách pochodu sme ich zbadali. Nepriatelia už boli na mieste, pohŕdavo na nás zazerali. Začal sa boj o oblasť 1. Strelci mali nablízku skaly, ktoré vďaka výhodnej pozícii využili na lepší útok. Celý boj viedli naši, kopijníci spolu so mnou ani nemuseli zakročiť. Všetko zvládli strelci bez ujmy. Vodca Dunarsundu utrpel zdrvujúcu porážku. My sme sa po tak ľahkej bitke rozhodli nevrátiť domov. Povedali sme si, že ideme rovno na oblasť 2. Pri druhej bitke mali výhodu zase naši strelci, ale nestačili na všetkých nepriateľov. Jedného nám zranili. S pokrikom som sa vrhol na útočníka. Kopiju som mu zabodol až po rukoväť. Keď jeho život vyhasol, utekal som za raneným. Mal hlbokú ranu na nohe. Bol na tom zle, nevedel by chodiť bez našej pomoci. Chceli sme s ním ísť do dediny, nech sa vylieči, ale on bol tvrdohlavý. Povedal, že vraj nám chýba k získaniu provincie posledná oblasť. Nechcel, aby sme kvôli ako sám povedal "jednej nohe" šli zbytočne domov a späť. No my sme nechceli riskovať jeho život, on sa napriek silno krvácajúcej rane rozhodol, že pôjde do toho. Nohu sme mu teda zviazali, nech toľko nekrváca. Po jeho akom - takom ošetrení sme sa teda vybrali na poslednú, tretiu oblasť. Od celkového víťazstva nás delil už len krôčik. Už sme sa videli doma, na uvítacej oslave, ako to oslávime. Nič netušiac, plní radosti, sme teda šli na nich. Ale tam sa to stalo. Čakal nás najťažší boj. Už presne neviem, koľko ich bolo proti nám. Ručali a na tvárach mali zlovestný úškľabok, priam až diabolský. Nevedeli sme, čo bude nasledovať, nevedeli sme, či vôbec prežijeme a ak prežijeme, tak koľkí. Z dobrej nálady sa razom stala panika. Báli sme sa, od strachu sme zabudli na dôležitú vec - taktiku. Mali sme ju veľmi slabú, povedal by som, že sme vlastne nemali žiadnu, v tej rýchlosti sme zabudli, na ktorých miestach máme výhody a na ktorých nevýhody. Tak sme sa teda panicky pustili do boja. Stihol som ešte tomu ranenému povedať, nech sa drží stranou. Potom to začalo. Zomrelo tam veľa vojska. Na nepriateľskej strane všetci, u nás padli bratia kopijníci a traja strelci. Prežil som len ja a ten zranený strelec. Prežil, pretože poslúchol môj rozkaz, aby zostal mimo. Po boji sa mi poďakoval za záchranu svojho života. Poobzerali sme sa. Všade boli mŕtve telá. Boli to naši ľudia, verní manželia a otcovia detí. Horko sme zaplakali. Potom sme všetkých nahromadili na seba a spálili sme ich. Nechceli sme ich tam nechať len tak. Potom som vzal strelca na chrbát a šli sme domov. Bola to smutná cesta, aj keď sme získali provinciu Dunarsund. Celý čas sme nič nehovorili. Ako sme sa blížili k hradbám, obyvatelia videli, že nás je žalostne málo. Uvítacia oslava bola venovaná mŕtvym spolubojovníkom. Z ukoristených peňazí a nástrojov sme na počesť padlým vybudovali pamätníky, v neskoršej dobe im postavili víťazný oblúk. Po zverbovaní nového vojska sa získalo ešte veľa provincií, ale to už patrí inam.

 

[DeletedUser]

Vážení hráči,

počet znakov môžete jednoducho zistiť napríklad skopírovaním svojho diela na stránku
http://www.seomistr.cz/pocitadlo-znaku
Ihneď po vložení sa Vám nižšie zobrazí počet znakov vo Vašom príbehu (ak stále zobrazuje nulu, pridajte a zmažte ešte jeden znak).

Veľa šťastia,
Váš FoE Team​

 

[Julečko]

Drahá Elizabeth, sedím v starom kolovom dome pri zhasínajúcom ohni a konečne som sa dostal k tomu, aby som ti napísal krátku správu z našej bojovej výpravy. Ako si už iste počula, náš kráľ sa rozhodol expandovať, rozšíriť svoju ríšu a ako prvá mu padla za obeť provincia Dunarsund. Je bohatá na stavebné drevo, i preto mala pre kráľa taký význam. Provincia má tri malé dedinky. Kráľ predpokladal, že to pôjde ľahko, keďže náš pokrok a výskum je oveľa rýchlejší ako okolia a naša armáda je dobre vycvičená. Dotiahli sme tam strelcov s prakom, kopijníkov a zopár jazdcov. Dostal som pod velenie skupinku kopijníkov. Silní, nebojácni chlapi, odhodlaní padnúť za kráľa. Tá nebojácnosť ma fascinovala a vzbudzovala rešpekt u nepriateľa. Náš útok na prvú dedinu sme zahájili ráno, hneď po svitaní, slnko ešte nebolo vysoko na oblohe, tráva bola zmáčaná rannou rosou. No onedlho tú rosu vystriedala krv nepriateľa. Dedinka bola na rovine, žiadne kopce, hory, ktoré by mohli poskytnúť protivníkovi miernu výhodu. Na odpor sa nám postavila hŕstka vojakov. Museli vidieť, že sme v presile a vzdať sa by bolo pre nich lepšie riešenie, no neučinili tak. Hrdo sa postavili na obranu dediny. Naši strelci s prakom ich zasypali strelami z kamenia, čo im ubralo na sile, ale nie na morálke. Bez váhania sa pustili proti nám. Ujal som sa velenia a viedol som kopijníkov vpred. Nebojácne kráčali vo formácii, „hladní“ po víťazstve. Nebola to bitka skôr masaker. Besnenie sa skončilo do pol hodiny. Zvyšok armády rozprášilo naše jazdectvo. Keď skončilo rinčanie zbraní, usadol prach, zrazu nastalo desivé ticho. Pohľad na pole po boji nebol príjemný. Boli straty aj na našej strane, no ich hrdí bojovníci padli všetci, no to, po čo sme tam prišli, sme dosiahli – naše prvé víťazstvo. Jediné čo ma zasiahlo bolo to, že na tom poli ostal ležať aj mladý Filip, syn Jakuba vlastníka najväčších ovocných fariem v našom kráľovstve. Nevedel som mu to vyhovoriť, aby sa výpravy nezúčastnil, že vybavím aby sa jeho mobilizácia netýkala, aby ostal pomáhať otcovi na ovocných farmách, no nedal si povedať. Presviedčal som ho, že bojov si ešte užije dosť, ako poznám politiku nášho kráľa, že ho budem učiť bojovať, no všetko márne. Veľmi chcel zažiť ten pocit pred bojom, keď srdce rýchlo bije, vo vzduchu cítiť napätie a potom ten pocit víťazstva, no prvá bitka sa mu stala osudnou a nedokázal som tomu zabrániť. Poznal som ho od mala, videl vyrastať a bohužiaľ videl som ho i padnúť. No padol ako hrdina, keď chránil svojho spolubojovníka, ktorý už bezmocne ležal na zemi a ktorému sa už chystal nepriateľ prepichnúť hruď kopijou. Odrazil úder, no ten podliak ho potom bodol dýkou. No to, že padol ako hrdina bude slabá náplasť pre jeho otca, môjho priateľa, ktorému budem musieť oznámiť túto správu.
Zvyšok obyvateľstva sa nám rýchlo vzdalo a dedina sľúbila vernosť kráľovi. Utáborili sme sa v dedine. Na moje prekvapenie nám miestni obyvatelia dali najesť, napiť a našli miesto na prenocovanie pre našu armádu. Boli to veľmi milý a pohostinný ľudia, ktorým bola politika ukradnutá. Poďakoval som im za pohostinnosť, porozprával som im niečo o našom kráľovstve a sľúbil im, že sa pod našim kráľom nebudú mať zle. Trošku som si oddýchol aj ja. Sedel som sám, mimo radujúcej sa a oslavujúcej armády. Sedel som v tichu a popíjal víno. V hlave som mal myšlienky na Filipa, na jeho tvrdohlavosť. No v hlave som mal už aj myšlienky na zajtrajšiu druhú bitku, či bude rovnako krvavá ako dnešná, na ľudskú odvahu a snahu pokúsiť sa aj o nemožné – ako o výhru proti presile. Večer sme začali plánovať útok na vedľajšiu dedinu. Rýchly bleskový úder na celú provinciu je najlepší, aby nemali čas mobilizovať posily. No zajtra nás čaká čosi iné. Iný terén, kopce s lesmi a mierne skaly, čo dáva výhodu pre brániacu armádu, väčšia dedina a podľa správ špehov aj väčšia armáda a predpokladám, že to budú takí istí tvrdí a hrdí bojovníci, ktorí slovo „zbabelosť“ nepoznajú, ktorí sa budú biť až do konca ako tí dnešní. Prvé víťazstvo našich vojakov motivovalo a povzbudilo, no mňa to celé besnenie neteší, pocit z výhry je sladký, ale keď vidíš za akú cenu, nadobúda to trpkú príchuť.

 

[DeletedUser]

Bolo pekné ráno, slnko svietilo keď sa moje jednotky blížili k provincii Dunarsund. Mali sme len jeden ciel, obsadiť ju. Čelili sme presile. Bojovalo mojich 14 000 vojakov proti jeho 25 000 vojakom. Vojna sa začala hneď ako nás nepriateľské jednotky videli. Ako prvé na rovinke lúky, na nás poslal kráľ Dunarsundu kopijníkov. Tých zničili moji lukostrelci spolu s kopijníkmi. Hlavnou taktikou v tom boji bolo, aby polka mojich kopijníkov spolu s lukostrelcami za chrbtami útočili rovno na nepriateľskú armádu, zatiaľ čo druhá polka sa rozdelila na dve časti a obkľúčili ich z obi dvoch strán. Touto taktikou sme ich dosť rýchlo zničili a mohli sme pokračovať ďalej. Ale v tom na nás poslal vojakov spolu s bojovníkmi. Na nich sme skúsili tú istú taktiku ale namiesto kopijníkov som poslal vojakov. Zas sa nám to podarilo a konečne sme videli hradby. Ale pred nami bolo ešte asi 1000 nepriateľských vojakov. Kráľ Dunarsundu zvolal na ústup a schoval sa za hradby. Čím sme boli bližšie hradu tím viac som počul ako kráľovi Dunarsundu stekal pot z tváre a vtedy urobil veľkú chybu, poslal lukostrelcov na hradby ale nemal na nás dostrel. Vtedy sme ich prekvapili streľbou s katapultov a zničili prednú hradbu. Lukostrelci boli zničení a mali sme voľnú cestu k hradu. Potom urobil ďalšiu chybu a poslal svojich jazdcov a dúfal že sa nás zbaví. No nestalo sa tak, poslal som na nich lukostrelcov a lukostrelcov na koni. Nezostal ani jeden živí. Bol obed, slnko bolo rovno nad nami keď sme sa blížili k prvej hradbe, ale tam nás prekvapila ďalšia hradba na ktorej boli ďalší lukostrelci. Začali po nás páliť zo všetkých strán a moji sa chránili štítmi. Musel som rýchlo vymyslieť plán ako sa z toho dostať a vtedy ma napadlo že sme mali rebríky a lukostrelcov. Hneď som nakázal opätovať paľbu. Moji lukostrelci nás rýchlo zbavili polovice nepriateľských lukostrelcov a zatiaľ som nakázal vojakom vyliezť po rebríkoch na hradbu a zabiť ich tam. Keď sa nám to podarilo tak sme doniesli baranidlo a snažili sa vylomiť dvere. Keď sme ich vylomili čakala tam na nás ďalšia hradba, ale už tam neboli lukostrelci, ale len obyčajní kopijníci. Pripravili tam na nás ďalšie pascu a to takú, že na zem vyliali smolu a potom tam hodili fakle a začalo to horieť. Vtedy sme nemali nič na uhasenie ohňa a tak sme hľadali inú cestu. Jeden vojak našiel studňu tak sme skúsili oheň zahasiť a po hodine sa nám to konečne podarilo. Potom sme prišli k bráne, zobrali baranidlo a snažili sa vylomiť dvere. Nepriateľské vojská na druhej strane brány sa snažili držať bránu ale nepodarilo sa, hneď ako sme vylomili bránu sa na nás pustili nepriateľskí vojaci a to hlavne bojovníci, legionári a rytieri. Bola to asi najťažšia bitka za celý deň. Bojoval som po boku svojich vojakov a po dlhom boji sme ich konečne porazili. No kráľ Dunarsundu na nás pripravil ďalšiu pascu a teraz do nej dostal mňa a so mnou aj ďalších 100 vojakov. Zabili 50 vojakov a ostatných zatkli. Medzi zatknutými som bol aj ja. Vyhrážali sa mojim zostávajúcim vojakom že ak nezložia zbrane a nevzdajú sa tak ma zabijú. Moji vojaci zložili zbrane, ale v tom môj dobrý kamarát a ešte lepší lukostrelec vystrelil z luku a zasiahol hlavu vojaka ktorý ma držal. Hneď ako ma pustil moji vojaci zodvihli zbrane a zaútočili na palác. Medzi tým som poslal malú skupinku vojakov aby vyslobodili mojich zatknutých vojakov. Kráľ Dunarsundu sa schoval do svojho paláca a mužov poslal von nech bránia palác, ale už bolo neskoro. Nás bolo 10 000 a ich ledva 1000. Boli to hlavne bojovníci a vojaci. Boj netrval ani 30minút a už boli všetci mŕtvi. Doniesli sme baranidlo a vylomili dvere od paláca. Bolo večer, tma, mesiac zakryli oblaky a bola dosť veľká zima. Kráľ sa schoval do najvyššej veže paláca. Keď sme sa dostali už ku kráľovi Dunarsundu dal som mu návrh. Ja, ako vodca mojej armády a on, ako kráľ Dunarsundu si dáme súboj jeden na jedného. Keď vyhrá on, odídeme a už sa nevrátime, ale keď vyhrám ja, zabijem ho. Bojovali sme s mečmi a boj netrval ani 5 minút a už som vyhral. Bol horší bojovník, ako kráľ.

 

[DeletedUser]

Dobývanie Donarsundu



Bolo ráno, ešte som oči poriadne neotvoril keď mi v tom do domu vletel syn stým že neuverím čo sa stalo... Pribehol ku mne ku posteli a celý roztrasený a zadychčaný a začal rozprávať ... No nebolo mu vôbec rozumieť tak som ho zadržal nech sa vydýcha... po chvíľke začal hovoriť:
,,Oco, oco pamätáš na toho špeha čo ho kráľ poslal pred rokmi?“ Hneď som vyskočil z postele a začal ho počúvať ten špeh bol totiž môj priateľ... ,,Oco kráľ vyhlásil že ak Angličania zajali toho špeha a nevydajú ho pokiaľ mi Francúzi nebudeme platiť ...“ Pomyslel som si: No výborne už dlho sa neprelievala krv. V tom môj syn začal so slzami v očiach hovoriť. ,,Oco ale to znamená že náš kráľ Filip IV určite nebude nič platiť veď ho poznáš.... a to znamená to že bude vojna „ Vtom zažal plakať. Silno som ho objal a povedal : ,, Neboj synu kráľ rozhodne... “. Ešte v ten deň som sa o tom porozprával so ženou čo si o tom myslí, povedala že zajtra zájde za vešticou. Po rozhovore som šiel spať s obavami , že ak vypukne vojna budem prvý kto pôjde, pretože som veliteľom pluku jazdcov.

Na druhý deň

Skoro ráno som vstal s tým ,že trošku so zbraňami pocvičim. Ak mám isť do boja tak nech som pripravený. Medzi tým ako som cvičil žena so synom sa šli poradiť sa veštkyňou. Cvičil som až do večera. A už bola takmer tma tak som prestal a šiel si ľahnúť, a vtom prišli oni. Syn šiel spať a ja som si so ženou sadol za stôl aby sme sa porozprávali. Slzy sa jej do oči tlačili a v tom začala hovoriť : ,, Veštec vravel že niet nádeji na mier a bude sa bojovať.“ Po tom čo tieto slova dopovedala sme obaja sedeli za stolom sme potichu plakali . Potom si šla žena ľahnúť a ja som šiel sadnúť von na trávu, bola jasná noc. Zatiaľ čo som tam sedel rozmýšľal som o všetkom čo bude...
Nad ránom som si šiel aspoň na chvíľu ľahnúť.

Na tretí deň

Som si doprial dlhšie pospať po tom včerajšku. No stalo sa to že som vstal na prvé zakikirikanie.
Celý nevyspatý a uťahaný som vstal a šiel sa najesť. Keď som sa najedol počul som erdžanie koní ktoré sa rútili cestou. A ja som samozrejme hneď vedel čo chcú... VERBOVALI! Prišli až k môjmu domu Ja syn a žena sme sa postavili pred dvere a čakali čo povedia. Prvý rytier na koni s modrým chocholcom na hlave zosadol s koňa a v ťažkom brnení začal hovoriť: ,, Kráľ vás očakáva .“
Vtom zasa nasadol na koňa a hľadal ďalších príslušníkov do armády. Nemal som viac čo hovoriť. Šiel som si nabrúsiť meč a skontrolovať brnenie, ktoré som dlho nepoužíval. Večer som žene povedal nech mi prichystá jedlo na cestu pretože kráľovský palác je ďaleko. Syn už zaspal, posledný krát som sa pomiloval so ženou.

Na štvrtý deň

Skoro ráno som vstal žena so synom už boli hore a čakali pred domom ja som sa zatiaľ obliekol do brnenia. Zbroj som pripevnil na môjho krásneho koňa ktorému som hovoril Blesk.
Už v sedle som vyšiel z maštale a pristúpil k žene a synovi ktorým sa slzy do oči vlievali.
Pristúpil som k ním, pobozkal som ženu objal som syna a povedal : „Ja sa vrátim“
A vybral som sa na cestu, vedel som že som ich videl asi posledný krát.
Cestou sa mi hlavou krútili rôzné myšlienky: „Vrátim sa?“, „ Padnem?“
Keď som prišiel ku križovatke videl som zo všetkých smerov prichádzať jazdcov.
Ktorý smerovali jedným smerom. V každom z nich som poznal svojich vojakov.
... Večer po dlhej namáhavej ceste som konečne dorazil do cieľa. Už z diaľky som videl tú veľkú hromadu ktorá sa tam zhromáždila. Prišiel som pred brány mesta, bolo to obrovské mesto s hradbami. Vojaci stáli von pred palácom. No vedel som že ja musím ísť dovnútra keďže som bol veliteľ jazdeckého pluku. Bleska som odložil do kráľovských stajní kde bolo preňho dobre postarané. Vošiel som do paláca otvoril dvere a tam už kráľ jednal s veliteľmi že kedy a kde zaútočiť. Bola to veľmi zaujímavá diskusia ja som iba sedel a počúval ako sa prekrikujú. V tom do miestnosti vtrhol kráľovský posol ktorý kričal, že Angličania zabili toho špeha. Zmocnila sa ma zlosť lebo to bol môj priateľ z minulosti, no nechcel som to dať najavo. Kráľ sa postavil a povedal :
,,Zajtra zaútočíme.“ V tom jeden z veliteľov sa kráľa opýtal že kde prespíme. Kráľ odpovedal že vedľa paláca je ubytovňa pre veliteľov. Hneď sa tam všetci nahrnuli. Poznal som tam veľa ľudí.
Večer som myslel na rodinu.

O 7 dní

Armáda dala do pohybu. Kráľ vravel niečo o meste Dunarsund ktoré pred mesiacom obsadili Angličania. Celý čas myslím na rodinu. Keď sme boli na kopci od ktorého sme mali výhľad na mesto uvideli sme armádu Angličanov ktorá sa rozostavila pred mestom. Nevedeli sme pochopiť ako sa o nás dozvedeli. Rozložili sme tábor a pripravovali sa na útok. Útok mal byť zajtra.
Večer bola posledná porada veliteľov.

Ráno

Na úsvite sa dali obe armády do pohybu moja jazda bola na bokoch kráľ čakal na pravú chvíľu kedy zakričať do útoku. Nepriateľ sa rozostavil a čakal už od večera. Pomyslel som na rodinu. A v tom kráľ zreval : „ÚTOK!“ Podkovou som Bleskovi kopol do slabín a celá armáda bežala dole kopcom a s revom sa hrnuli na nepriateľa. Naše aj nepriateľské katapulty pustili silnú paľbu. Krv bola všade naokolo a to sa armády ani nestretli. Nepriateľský lukostrelci začali strielať, naši to isté v tom víre šipov ma jeden trafil rovno do nohy, prerazil brnenie no našťastie ma zachránilo moje krúžkové brnenie cez ktoré šíp neprerazil. Vytiahol som šíp ... a vtom moja kavaléria vrazila do prvých radov Angličanov. Všade naokolo bol krv plač a krik. Na pravej strane sa nám podarilo preraziť všetky rady Angličanov. Boli sme za ich chrbtom. A už sme sa radovali z víťazstva no netrvalo to dlho keďže sme si všimli že Angličania tlačia naše ľavé krídlo. Celá moja kavaléria sa otočila a bežala na pomoc ľavému krídlu. Obkľúčili sme ich, nemali kam ujsť zmasakrovali sme veľmi veľa Angličanov, no čo keby sa to stalo mne? Čo keby som padol? Bol som rád že som bol na strane víťazov. Stačilo už len otvoriť brány a na mesto zakričať : „Obyvatelia Dunarsundu ste slobodný!“
Po tejto víťaznej bitke sa oslavovalo a pilo. No vedel som že toto nie je koniec vojny. Je to začiatok konca!

Po roku

Konečne som na ceste domov a s hromadami odmien za činy som chcel synovi vyrobiť niečo čo dám ja jemu a on to dá jeho synovi. Už som videl našu dedinu z diaľky, už som sa nemohol dočkať na syna na ženu... . Prišiel som až k nášmu domu syn sa hral s dreveným mečom a žena kvety polievala. Syna som skoro nespoznal, asi ani on mňa, nakoniec ma spoznal a volal na mamu. „Mama, mama ocko sa vrátil obaja sa rozbehli ku mne a silno ma objali so slzami na očiach.
Nakoniec som povedal. „Vravel som že sa vrátim!“

 

[DeletedUser1993]

V jednu daždivú noc sa narodil malý chlapec,ktorému dali meno gwoppo. Ešte keď bol v plienka to bolo malé,nevinné dieťa o ktorom vtedy ešte nik netušil že z neho bude neľútostný bojovník,vodca silného vojska a dobyvateľ všetkých krajín. Ako gwoppo rástol,rástla aj jeho túžba po moci. Zo začiatku bol len najlepším žiakom na škole,vďaka svojej rečníckej schopnosti a vedomostiam ktoré nadobudol si dokázal vybudovať pozornosť a slávu.Ako roky plynuli gwoppo dospieval, jeho popularita sa zvyšovala a všetci ľudia sa chceli stále viac a viac dostať na jeho stranu,pretože mal veľký vplyv a pomáhal ľuďom,tak si našiel svoje kontakty-svojich ľudí za pomocou ktorých sa v dospelosti,po ukončení štúdia vypracoval na miesto Kráľa celej krajiny.Kráľ gwoppo budoval veľkú ríšu.Dal si vystavať veľký luxusný palác,občanom staval domy za ktoré ani nemuseli platiť veľké dane ,dával prácu za ktorú získaval nemalý plat,časom začal budovať aj vojská,postavil kasárne pre kopijníkov, vyberal len tých najsilnejších ktorý splnili všetky poslania majú ten najlepší tréning, sú to muži v plnom nasadení ochrániť svoje rodiny a pripravený padnúť v boji za svoju vlasť.Kráľ gwoppo dobre premyslel plán a vybral krajinu ktorú chce dobyť pre rozšírenie tej svojej.Vybral si Dunarsund , pretože uznal túto krajinu za potrebnú pre začiatok rozširovania našej krajiny.Vydali sa na cestu,po šiestich hodinách cesty dorazili do Dunarsundu a postavili čelom zlému pánovi Dunarsundie a jeho vojsku.Na nepriateľskom poli sa prelievalo veľa krvi protivníkov,po dlhom a neúprosnom boji panol posledný vojak zlého pána,a on sním.Vyhráva Kráľ gwoppo so svojím vojskom, územie Dunarsundie odtera sa stáva súčasťou gwoppiletusu.Krajna sa rozšírila rozlohou a tým aj počtom obyvateľov,pokročila aj po vedeckej stránke.Veci ktoré Kráľ v krajine našiel použil na výskum dobového pokroku krajina poskytovla viac surovín a peňazí na výstavbu nových budov,výzdobu krajiny a zlepšenie kultúry.Atak kráľ rozširoval krajinu a budoval nové vojská a pripravoval sa na nové útoky pre rozširovanie gwoppiletusu.​

 

[DeletedUser]

Dobývanie Dunarsundu​

Kde bolo tam bolo, kedysi veľmi dávno v dobách dávno minulých, bol raz jeden kráľ. Jeho meno bolo Dávid. Bol preslávený svojou múdrosťou a dobrotou po celom okolí. Kráľ Dávid mal jedného syna - Aliona, ktorý už vyrástol z detských plienok a stal sa z neho muž. Žili v krajine Antraxon, ktorá bola bohatá a silná a čoraz viac rozširovala svoj vplyv. No ešte stále sa našli územia, ktoré Dávidovo vojsko nedobylo a nepodmanilo si ich pod svoju nadvládu.
Jedného dňa kráľ ťažko ochorel. Po dlhom uvažovaní, nakoniec prišiel k rozhodnutiu, že je čas kedy by mal korunu odovzdať svojmu synovi, lenže nebol si istý svojím rozhodnutím. Vymyslel plán, ktorý mal preveriť Alionove schopnosti. Rozhodol sa, že Alion musí zložiť skúšku odvahy. Nastal ten čas, kedy by mal Alion preukázať svoju silu a moc. Zavolal si ho k svojej posteli a povedal mu čo ho čaká. Chcel aby sa Alion vybral na výpravu, v ktorej získa a dobyje Dunarsund, oblasť na severe, ktorá mala veľmi úrodné pôdy a teplé podnebie. Bol to výborný kraj a na slnkom zaliatych hrebeňoch pohorí sa tu pestoval vinič, kvalitný a sladký, vhodný na výrobu chutného vína. Alion sa hneď začal pripravovať na toto nové dobrodružstvo. Plný očakávania začal zhromažďovať svojich najlepších bratov v zbroji – šľachetných kopijníkov, udatných vojakov, presných strelcov s prakmi, rýchlych jazdcov na koňoch či lukostrelcov a tiež pár diel. Zobral tiež zásoby s jedlom a hodnotnými zlatými a striebornými mincami, ktoré sa mu určite na tejto výprave zídu. Na druhý deň sa vybrali na obhliadku terénu tohto územia. Zistili, že vojsko vládcu tohto kráľovstva nie je moc silné, ani dobre vyzbrojené, a navyše kráľovstvo prežíva hospodársku krízu. Kráľ bol už starý a nevedel využiť poľnohospodársky potenciál krajiny, ktorá mu patrila a preto sa pomaly ale isto rútila do záhuby .Napriek tomu, že vládca krajiny nebol najmladší, nebránilo mu to krutou rukou terorizovať svojich poddaných a to bol o dôvod naviac, prečo získať toto územie. Alion chcel taktiež pomôcť občanom a spolu s nimi vybudovať novú bohatú krajinu. Alion sa už začal tešiť na to ako získa novú oblasť a premení ju na prosperujúcu časť svojho kráľovstva. Za pár dní sa spolu s vojskom vybrali na pochod a čoskoro zaútočili. Na začiatku to vyzeralo, že to bude hračka, ale po pár týždňoch obliehania hradu Alion pochopil, že Dunarsund nezíska tak ľahko, ako sa mu na začiatku zdalo. Boj aj napriek nepripravenosti vojska trval dlho a dunarsundskí vojaci boli vytrvalí a nevzdávali sa až do poslednej kvapky krvi. Vojna bola ťažká a vyčerpávajúca. Bojovalo sa niekoľko dlhých týždňov, ale nakoniec Alionovo vojsko získalo prevahu, zajalo kráľa a musel kapitulovať, či sa mu to páčilo alebo nie. Krajina bola pod nadvládou Alionovho vojska a v budúcnosti ju čakali nové lepšie časy. Kráľ Dunarsundu mal aj krásnu dcéru Farane, ktorá hneď na prvý pohľad padla do oka Alionovi. Preto začal vymýšľať čo s osudom kráľovskej rodiny. Porozprával sa s Ferane a zistil, že kráľ ju chcel vydať proti jej vôli za bezohľadného a neschopného kráľa vedľajšej krajiny- Fel Dranghyru kvôli výhodnému spojenectvu, ktoré by Dunarsundu v budúcnosti prinieslo mnohé výhody aj napriek nešťastiu Ferane. Zistil, že Ferane mala ťažký život, keďže kráľ bol surový a bezcitný aj k nej i napriek tomu, že bola jeho dcéra. Alion s Ferane si boli hneď od začiatku sympatický a po tomto rozhovore sa už o ich osude nedalo pochybovať Po dlhých hodinách rozmýšľania nakoniec vyšiel z hradu a poslal posla za svojím otcom. Chcel mu oznámiť novinky. Rozhodol sa, že sa vezme krásnu Ferane a ostanú spolu až do konca svojich dní. Budú spoločne múdro vládnuť svojmu kráľovstvu a postupne rozširovať územie a snažiť sa o prosperitu svojich krajín. Bývalého kráľa Dunarsundu nechali vo svojom hrade samého a opusteného, aby oľutoval a prehodnotil svoje hriechy, ktoré napáchal počas svojho života naplneného krutosťou a ponižovaním okolia.
Ferane a Alion sa vrátili do Antraxonu, zvítali sa s kráľom Dávidom. Čoskoro sa konala veľkolepá svadba. Celé kráľovstvo sa radovalo, oslavovalo a tancovala. Svadba bola krásna a trvala šesť dní a sedem nocí. O takej v celej histórii nik ani nechyroval. Po svadbe Alion prevzal žezlo svojho otca a stal sa novým, už tridsiatym kráľom Antraxonu a Ferane kráľovnou. Alion sa čoskoro rozhodol rozšíriť svoje impérium o ďalšie územia ako Fel Dranghyr, Tyr , Hymir či Badakus. Spolu s Ferane vládol múdro a čestne až na veky vekov celému svojmu kráľovstvu.​

 

[DeletedUser]

Volám sa Janu111 a som profesionálny špeh, ktorý videl, počul a prežil dobývanie Dunarsundu.
Písal sa rok 1336, keď kráľ Qido 4. z krajiny Tyrras poslal ma, aby som mu podal hlásenie o armáde kráľa Doriana 2., ktorý prednedávdom zdedil trón po svojom otcovi Goliášovi 3.,ktorý z Dunarsurdu vybudoval krásnu a bohatú krajinu, ktorá prosperovala vo všetkých smeroch.
Keď som prišiel do Dunarsurdu, tváril som sa ako obchodník menom Augustus, ktorý cestuje po celom svete. Kráľ Dorian 2. ma privítal v jeho kráľovstve a povedal: “Tak, aký tovar nám ponúkaš Augustus?“ A ja som odpovedal: “Hodváb,Obsidián a rôzne druhy látok väčšinou z krajiny Tyrras.“ A kráľ Dorian 2. sa opýtal: “A čo požaduješ, milý Augustus , za tieto šatky z konopi?“ A ja som odpovedal: “Strechu nad hlavou,pravidelný príjem jedla a vody a 50 mincí.“ Kráľ Dorian 2. porozmýšlaľ a odpovedal:“Tak dobre, Augustus.“ Po výhodnom obchode som sa presunul do malého domu blízko hradu s výhľadom na rieku Tanzany ,ktorá preteká touto krajinou. Tento večer , keď som zaspával, mal som pocit, že kráľ poslal za mnou pár špehov, aby zistil, či som skutočne obchodník, ako si myslel. Tváril som sa, že spím, keď konečne špióni odišli. Konečne som mohol bez podozrenia opustiť dom. Po streche domu som sa vyšplhal za pomoci nejakého koreňa stromu na hradby. Mal som štastie, že práve sa menila stráž. Chvíľu som ostal bez pohybu učupený k zemi. Zrátal som stráž na hradbách, bolo ich presne 20. Zrazu za mnou som počul šuchotanie. Ustrnul som. Práve sa ku mne blížil jeden vojak. Povedal so m si:“A som mŕtvy.“ Zrazu spoza vojaka som uvidel, ako jeden chlapec zobral dýku a hodil ju presne do krku vojaka. Otočil som sa a uvidel som otca tohto chlapca. A opýtal som sa:“Kto ste?“ A oni len stáli a pozerali sa na mňa ako na ducha. Zopakoval som to ešte raz. Vyzerali ako nemí, usmiali sa na mňa a odišli. Vedel som , že nemám veľa času, a neviem, či by ma tak niekto ešte zachránil. Rýchlo som telo mŕtveho vojaka skryl do útrob stroma, ktorý rastie po celých hradbách. Už som iba spočítal kasárne a stajne, potichu som po koreni tohto stromu zliezol z hradieb a cez strechu domu som sa dostal do domu. Keď som prišiel do domu, ľahol som si na posteľ a zaspal. Ráno, keď som sa prebudil, tak som išiel hľadať mojich záchrancov. Zrazu sa prišiel pred dom kráľ a opýtal sa: “ Dobre sa ti spalo, Augustus?“ A ihneď som odpovedal: “Lepšie som sa nevyspal ani v mojej komnate na hrade Darmord.“ A kráľ sa len smial a smial. Konečne nikto sa mňa nedíval ani nedával pozornosť. O chvíľu som našiel mojich záchrancov. Povedal som: “Ďakujem za môj život, smelý otec a syn, chcem sa vám odmeniť za vašu nebojácnosť . “Dal som im do rúk 30 mincí a odišiel som. Nenápadne som prenikol cez hradby hlavnou bránou, ktorú nikto nestrážil. Hneď som spočítal, koľko vojakov má v kasárnach, lôžko a rýchlo som spočítal, koľko koňov je v stajňach. Už som mal približný počet armády, ktorá sa nachádza za hradbami. Ešte som musel zistiť, ako sú vyzbrojení. “Akú kvalitu zbraní majú?“ Prešli 3 dni a nemohol som sa dostať nijakým spôsobom do zbrojnice. Až nakoniec bola na hradbách menšia bitka a konečne som spočítal zbrane a zistil som tieto približné počty:50kopijníkov,30 šermiarov,300 sekerníkov ,150 ťažká jazda, 30 ľahká jazda 3 katapulty. Už som sa musel len nenápadne vytratiť.
Na druhý deň ráno som vstal a poriadne som skontroloval, či sú stráže tak,ako obyčajne.Už som si nachystal koňa , keď zrazu kráľ Dorian 2. predo mnou zastal a opýtal sa: “Augustus,ty už odchádzaš?“ A ja som odpovedal: “Musím už odísť,totiž pred sebou mám ešte veľký kus cesty.“ A kráľ Dorian 2. sa zamračil a opátal sa: “Ktorou cestou pôjdeš?“ Ja som popremýšľal a odpovedal som: Asi východnym smerom cestou ku krajine Tyrras.“ Kráľ Dorian 2. sa zamračene opýtal:“Prečo tam ideš, keď už si tam bol?“ A zamyslene som odpovedal:“V krajine Tyrras som si poýlil smer cesty išiel som na západ a chcel som ísť na juh. Konečne kráľ odišiel.Nastala chvíľa na zmiznutie a pomyslel som si:“ konečne.“ Vedel som, že ma čaká ešte hojný kus cesty kým pridem do krajiny Tyrras a odovzdám Quidovi 4. výsledky špionážnej akcie. Počas cesty som stretol veľa iných obchodníkov,pútnikov a mnohých ľudí zo vzdialených krajín. Prešli 2 týždne kým som prišiel do krajiny Tyrras.Kráľ Qudo 4. ma už očakával a pozval ma na večeru ku kráľovskému stolu. Už sa zotmievalo,keď som mal čudný pocit akoby niekto ma sledoval. Vyšiel som z domu a kričal som: “Kto tu je?“ Zrazu spoza kríka vyletel jeden z príveržencov zlodeja Kempella. Naštastie ,že som pri sebe mal meč ktorým som ho ľahko prebodol,totiž mal iba dýku a ani štít nemal. Keď som prišiel ku kráľovskému stolu kráľ Quido 4. sa ma opýtal:“Akú veľkú má Dorian armádu?“ A ja som odpovedal: “ 50 kopijníkov,30 šermiarov,300 sekerníkov ,150 ťažká jazda, 30 ľahká jazda 3 katapulty.“

 

[DeletedUser]

Prave sa chystal urobit si nejaku veceru, ked zacul pod oknami suchot. Prisiel k dveram, otvoril a tam tma a vacsina ludi z dediny. "Ehm sefe zase to padlo..." – zahundral Keramiciar, ktory bol v skutocnosti Hrnciar, len si matka kedysi zle prelozila priezvisko jeho takmer otca... Takmer,mal tretieho najrychlejsieho kona v okrese a druheho na svete.
„Zhish maariajosef“ – zahudral starosta stare starostovske zaklinadlo a skrabkajuc sa po objemnom bruchu s hlubokou mudrostou v hlase vzdychol.
„Si zasa chcel napadnut tych vedla, co? Ti predsa hovorim, kym nevychytaju celu tu pakaz Apdejtovu, kasli na to…“ – starosta nedopovedal.
Podla tradicie vybehol z kriku Sialeny Bylj a hnal sa namestim az k radnici. „Starosta! General Vam odkazuje, ze dva sektory su uz nase… este musime zohnat nejake vino a treti sektor ziskame bez boja!“ dav zacal nadsene prevolavat meno objemneho cloveka stojaceho na prahu radnice a noveho storocia . Kde - tu dokonca zachytil privlastky ako Starosta Dobyvatel, Starosta Nicitel, Len On, dokonca aj prezyvku afrického vodcu ludového povstania Starosta K’onan.
“Deti by boli na mna pysne” – pousmialo sa jeho ego. Bol vsak starostom viac ako desiatich skridlovych domov a niekolkych chat. Potreboval zachovat vodcovsku rozvaznost a chladnu hlavu. Nadychol sa, poskrabal na zadnici, v prvych vlasoch za uchom, narychlo prebehol stav ochlpenia v nosnej dierke, este prezmolil prave oko a hlasom pripominajucim prave drhnuce kurca otcovsky oponoval. “Ja vam dam vino vy zufalci!!!” – zapistal, odkaslal,zotrel rukavom zostavajucich par slin okolo ust a skusil to este raz…
“Vsetci boja schopni muzi bezte do dosahov lukostrelca na koni a …”
“… a ehm starosta, ak ste mysleli stajne, ehm … kone budu az zajtra okolo osmej,… teda ak zasa nevrazite nase FP do nejakeho pochybneho tendra.” – posepol Ragu, dvorny radca a prvy vymyslatel tych najbizarnejsch uloh v dedine. Akoby nestacilo kde tu zabit nieco podobne drakovy,z casu na cas odplavat s lodou na par dni za horizont a potom machrovat ake to tam bolo zle, alebo jednoducho prebodnut najblizsieho pokrvneho pribuzneho a vyhlasit ze bol smilnik a zradca…
„Dobre, berte kopije ide sa do ... oneee. Dudelange, duneferu, dindanu ci ...“
„Myslite hore nad nami, vpravo vedla...“ – pomohol opat Ragu...

Toho rana bola rosa nezvycajne velka. Oblohou plavalo niekolko mrakov a krdel vran v tichosti poskuloval po armadke premocenych, uzimenych a ospalych muzoch s kopijami a prakmi.
“Zena ma zabije, slubil som ze sa dnes postram o deti.”-zaseptal ktosi a dalsi sa pridal myslienkou o horucej kave a potrebe pomaly ist aj do prace. “Mam prazdniny, poznamenal dalsi skor ako starosta v striebornej prilbici vodcovsky zdvihol ruku na znak ticha. Dalsou alternativou by bolo, ze sa jednoducho hlasil do debaty o nastrahach rana, ale to uz sa nikdy nedozvieme. Volanie sluzby zlyhalo…

 

[DeletedUser]

DOBYTIE DUNARSUNDU

A bolo po boji. Stál som uprostred lúky, na ktorej ešte pred chvíľou rinčali zbrane, bolo počuť erdžanie koní a ozývali sa hlasné pokriky mužov, ktorí sa navzájom povzbudzovali v boji. Po rukách mi stále stekala krv a v prvej chvíli som nevedel či je moja, alebo mojich protivníkov, ktorí ležali mŕtvy, alebo ranení všade naokolo. Bolo to pohľad pri ktorom behal mráz po chrbte. Prežil som už veľa bitiev a videl už veľa mužov zomierať, ale táto bitka ma donútila premýšľať o jej význame.

 

[DeletedUser]

Oheň praskal vo vatre a každý s chlapov, aj keď nie o každom z nás by sa dalo povedať, že je chlap, sa snažil ukradnúť si čo najbližší priestor k vatre a čo najviac tepla pre seba. Bolo tu mnoho takých s ktorými som už viedol nie jednu bitku ale viacerí boli zelenáči. Videl som ako sa trasú. Najskôr to nebolo ani od zimy ale zo strachu pred svojím prvým veľkým bojom a niektorých určite trápila aj myšlienka či nezahanbia svoju rodinu tým že sa na poslednú chvíľu zľaknú a zbabelo utečú do hôr. Nebolo by to ani prvý ani posledný krát keď si nejaký zelenáč pred strachom zo smrti alebo z pohľadu na vnútornosti svojich kamarátov naložil do nohavíc a zmizol v tieni šípov rýchlo ako smrad vo vetre a vykašlal sa na osudy svojich spolubojovníkov. Nikdy som sa nezaoberal čo sa mohlo stať s takými zbehmi a v podstate mi to bolo jedno. Najskôr ich aj tak roztrhala divá zver alebo zomreli od hladu, prípadne sa mohli stať obeťami lúpežníkov. Nemal som im za zlé, že sa trasú od strachu. Po prví krát som tiež nebol žiadni hrdina ale radšej by som padol v boji ako sa nechať zamordovať bandou vandrákov kvôli teplejším topánkam. Okolo ohňa začal kolovať už niekoľkáty džbán s vínom a ako to býva s každým ďalším vínom sa začínalo uvoľňovať napätie u nás skúsenejších, a prehlbovať strach u nováčikov. Zrazu jeden z mlaďasov začal bedákať o tom ako má celí život pred sebou a ako sa ho naša vojna netýka. Vtom Palet, jeden z mojich verných priateľov a skvelí bojovník na neho začal zazerať čo znamenalo buď studenú sprchu v podobe slov alebo riadny výprask, čo záležalo hlavne od promile v jeho krvi.
„Hej mladý!“ začal nezvyčajne miernim hlasom „Na úvod by som ti chcel povedať len toľko, že keby nás zajtra nečakal boj tak už by som ti tancoval na kostrči ale náš spoloční tanec by ta vyčerpal na niekoľko mesiacov a bohužiaľ aj taký úbožiak ako si ty sa nám môže hodiť a ešte o to viac keď vidím, že si lučištník. Viem si predstaviť že keby si mal bojovať mečom alebo kopijou tak zmizneš ešte dnes večer bez rozlúčenia, tým samozrejme nenarážam na to že luky a praky sú zbrane zbabelcov, vo vojne sa zídu ale všetkých vás tu varujem chlapi, radšej čestne padnúť v boji ako nechať svoju mrcinu ohlodávať nejakou lesnou háveďou čím by sa to zďaleka neskončilo. Zažil som, že rodiny zomreli od hladu kvôli tomu, že ich syn bol zbeh a to mi môžete veriť, že žiaden kráľ neplytvá moc jedlom na rodiny, ktoré vychovali poserov. A k tvojej žalostnej poznámke o tom, že sa ťa to netýka len toľko, že by si si mal dobre naštudovať históriu. Vari ti stará mať alebo tvoja opatrovateľka pred spaním nevravievali o prvých víťazstvách našich predkov o dobývaní Dunarsundu?“ Mladý len zahanbene mlčal. Zraky všetkých sa na neho upierali a keďže neodpovedal Palet pokračoval. „Mlčíš? Dobre činíš preto, že tvoja odpoveď nech by bola akákoľvek by len zbytočne rozhodila moju dobrú náladu. Tak ja ti teda poviem ako to všetko začalo mladý. A všetci jemu podobný našpicľujte uši aby vám neprišlo vo chvíli keď vám zo stehien a hrude budú trčať šípi, alebo keď vám ostrie meča či kopije bude prenikať kožou, že to je zbytočné. Pred mnohými dekádami keď na našom kontinente celú krajinu tvorilo len niekoľko kmeňových spoločenstiev mnoho ľudí cítilo, že sa blíži noví vek a keby sme sa nezačali hýbať a rozvíjať tak by sme zanikli. Rozprášili by nás barbarské kmene povraždili našich praotcov, bratov sestry a naše matky by znásilnili a ty ani ja a ani naši rodičia by sme sa v živote nenarodili preto, že ako kázali zvyky tej dobi poškvrnená žena si musela siahnuť na život a aj keby to nedokázala tak sama vo vypálenej diere s panghartom nejakého opičiaka v sebe by neprežila. Samozrejme, že si to uvedomil aj Almin, kmeňoví náčelník čo bolo v tej dobe niečo ako je teraz náš kráľ a rozhodol sa, že podnikne vojnové ťaženie čo malo rozšíriť naše územie, technológie a kultúru. Prvá provincia, ktorá mu stála v ceste bol práve Dunarsund, ktorému v tej dobe vládol..ehm.. ja si už vlastne ani nespomeniem ako sa volal ale každopádne to bol lišiak mazaní všetkými masťami. Almin si pôvodne chcel Dunarsund podmaniť mierumilovnou cestou a to vyjednávaním lenže oponent od neho žiadal za prenechanie jedného sektora dosť veľké množstvo kvalitného vína ktorého pestovanie bolo časovo strašne náročné ale hlavní problém bol v tom, že naše provincie v tom čase neobsahovali moc kvalitné vinohrady a značná časť úrody ani nedozrela. V podstate to bol výsmech preto, že tri sektory Dunarsundu z ktorých sa skladal obsahovali najúrodnejšie vinice široko ďaleko. A keďže Almin nemal dva krát zmysel pre humor a Dunarsund bola prvá prekážka za mocným a kultúrne aj materiálne zdatným kráľovstvom vpochodovali naši predkovia do boja. Bojové schopnosti našich predkov v tej dobe boli obmedzené len na boj s kopijami ale o ich skvelých bojových schopnostiach, hrdosti a odvahe dodnes skladajú trubadúri piesne. Almin sa prejavil ako vynikajúci stratég a využil každú výhodu terénu. Povráva sa, že dobitie celej provincie netrvalo viac ako týždeň. Naši vojaci tým porazeným dokonca vystrojili pohreb aby si ich uctili ako dobrých bojovníkov napriek tomu, že straty boli aj na našej strane. Samotný vládca provincie sa nakoniec vzdal a bolo mu dovolené žiť vtedy už na našom území pod podmienkou, že sa svojho majetku vzdá v prospech prostého ľudu. Od tých čias vlastníme najlepšie vinice až do dnes. Tak sa napi s toho skvelého vína čo nám tu v čašiach koluje dodaj si odvahy a pomysli na to čo dlžíš svojim predkom a budúcim generáciám a keď budeme zajtra statočne bojovať a strategicky využijeme všetky možnosti bojového poľa tak vám pri najbližšom ohni poviem o dobývaní provincií Tyr a Fel Dranghyr“.

 

[DeletedUser1975]

V tábore sa ozývali tlmené rozhovory za slabého praskania dreva v ohnisku, len zriedka prerušené smiechom, a i ten rýchlo ustal. Nikomu z vojska veru do smiechu nebolo. Zamračene som si brúsil kopiju, precíznymi ťahmi, niečo, čo by som už dokázal spraviť aj v hlbokom spánku, rovnako ako temer všetci kopijníci v tábore; no i tak som si na tom dal dnes špeciálne záležať. Zajtra musí byť taká ostrá, ako ešte nikdy nebola, ak má naša armáda prejsť cez Dunarsundských barbarov. Túto provinciu ovládali už dlhé roky, a zatiaľ nik sa neodvážil vzoprieť sa ich divej pästi. Až doteraz. Vrhol som pohľad k veliteľskému stanu. Vedel som, že sa tam teraz usilovne dojednávajú posledné úpravy stratégie. Keď sa kráľovná rozhodla dobyť Dunarsund, nikto tomu nemohol uveriť. I ja som si až do poslednej chvíle myslel, že je to len jeden z jej vrtochov. Dunarsund bol sťažka prívetivou krajinou – už to bol týždeň, čo sme sa nepozorovane vkradli cez lesy, no cez hustý stromový porast sme slnko takmer nevideli. No lesy boli práve dôvodom, prečo chcela kráľovná Dunarsund získať – cenná surovina, ktorú dokáže využiť nielen pre potreby svojho kráľovstva, no je to i užitočná surovina na vyjednávanie a obchody medzi provinciami. A pravdupovediac, lojalita ku kráľovnej bola jediná vec, ktorá tu držala vojakov pred tým, aby utiekli a viac sa nevracali. Chýry o barbarstve obyvateľov Dunarsundu sa doniesli i ku nám a vo veľkej miere. Kto má na výber, zďaleka sa mu vyhne a už vôbec na nich neútočí. Mali sme síce pár výhod – boli sme organizovaní, mali sme dobrú stratégiu, boli sme v miernej prevahe a mali sme lepšie zbrane. No oni boli zverskí a nezastavili sa pred ničím. Povzdychol som si a odložil som si kopiju. Zajtra vstávame na svitaní – zajtra je ten deň, kedy zaútočíme. Rozdelení do troch skupín napadneme tri kľúčové oblasti Dunarsundu, a ak sa nám podarí podmaniť si tie, bude to znamenať, že Dunarsund je náš a že kráľovnina ríša sa tým rozšírila o výnimočne cennú provinciu. Zajtrajší boj bude znamenať skutočne veľa. Pre kráľovnú, pre nás, pre svet, ako ho poznáme. S mysľou zaťaženou týmito temnými myšlienkami som sa odvliekol do svojho stanu, kopiju opatrne položil vedľa seba a okamžite som zaspal.
*
Zobudil som sa nadránom. V mojej rodnej provincii by som o tomto čase už videl slnko nad koncami hôr, no v Dunarsunde bolo stále šero a tma ako za najväčšej noci. Pozitívnu atmosféru medzi vojakmi to síce nešírilo, no bola to veľká strategická výhoda. Ja som bol pridelený ku najväčšej oblasti, tej najobávanejšej v celom Dunarsunde. Bola to pocta – len tí najlepší z najlepších sa dostali do tejto skupiny, aby zaistili výhru, ktorá bola jednoducho nevyhnutná. A konkrétne táto bola i najdôležitejšia. Srdce mi búšilo v hrudi celé dve hodiny cesty k dedine. Nechceli sme sa zdržiavať príliš blízko, aby sme sa náhodou nedostali do cesty nejakým barbarom. Ak by sa to stalo, celý moment prekvapenia by bol stratený a naše šance by sa niekoľkonásobne zmenšili. Moje napätie stále neopadlo, keď sme zazreli drevené, no pevné a vysoké opevnenie. Všetky svaly mi stuhli a odrazu bolo ťažké i dýchať. Veliteľ na nás vrhol posledný zarytý pohľad a zdvihol svoju kopiju. To znamenalo len jedno, a my sme vedeli, čo. Do boja!
S novou energiou sme sa rozbehli vpred, nabrúsený kov sa matne leskol v temnote. Pomaly som zabúdal na nervozitu, strach z prehry, napätie. Moja myseľ sa ponorila do menej kontrolovaného, no stále sústredeného stavu. Mal som pred sebou jeden jasne vyznačený cieľ a plánoval som ho dosiahnuť – Dunarsund.
Bolo to zvláštne a mierne paradoxné, no v ten deň som prvýkrát videl Dunarsundské slnko. Nebolo také žiarivé, ako to, ktoré som poznal ja. Bolo akési brutálnejšie a tvrdšie. Možno to bolo preto, pretože jeho lúče svietili na jeden z najkrvavejších bojov, aké sa kedy odohrali; možno to zatieňuje moje i tak nejasné spomienky na ten deň. Pamätám si len, že barbari bojovali aspoň tak odhodlane, ako my, a obavy z nich boli oprávnené. No panika spôsobená prekvapením mala svoju daň – útok neočakávali, a tak ich zmätená defenzíva nikdy nedosiahla úroveň našej chladnej a presne nacvičenej ofenzívy. Napriek tomu však padlo veľa kopijníkov kráľovníkov poraziť ich a až keď sa moja kopija zabodla do hrude posledného z barbarov, so šialenou grimasou na tvári a smrťou na jazyku a ja som sa okolo seba prvýkrát poobzeral, plne som si uvedomil spúšť, ktorá bola napáchaná. Na každom kroku som sa potkýnal nielen o dokrvavených barbarov, no i mojich priateľov, s ktorými som vybojoval množstvo bitiek. Nemohol som uveriť, že táto bude posledná.
Len nejasne som si to uvedomoval, keď prišli do mesta zvyšné jednotky. Dobývanie zvyšných dvoch častí Dunarsundu prebehlo hladko, hladšie, než krvavý mlynček na mäso, ktorý sme zažili v našej oblasti. Do mojej mysle pomaly prenikalo zistenie, že sa nám to podarilo – dobyli sme Dunarsund. Nik tomu neveril, no predsa sa to stalo skutočnosťou. Ako v omámení som sledoval príhovor kráľovnej. Možno to znie absurdne, no v ten deň som ju videl prvýkrát. Len zriedka sa ukazovala na verejnosti. Bola skutočne taká krásna, ako to o nej všetci hovorili. A jej krása už zmiatla veľa ľudí. Spočiatku o nej vládli pochybnosti, nik neveril, že žena môže poviesť armádu, no dobytím Dunarsundu získala konečný rešpekt. A ja, takisto ako ona a každý, kto ju v tej chvíli počúval, som vedel, že už sa o nej pochybovať nebude. Podarilo sa jej niečo, čo sa doteraz nepodarilo vôbec nikomu.

 

[DeletedUser2049]

Pekné,ale strašne dlhé. Bude rovnako dlhé aj pokračovanie?

 

[DeletedUser1975]

Dlhé? Snažila som sa hlavne o to, aby som splnila minimálny počet znakov a pokračovaním si nie som istá Ale ďakujem

 

[hooky]

Začalo sa to dávno na prechode dvoch období doby kamennej a železnej. V odľahlej časti výbežku polostrova na úpätí pohoria a rieky žilo kmeňové spoločenstvo, ktoré viedol, vtedy ešte lovec menom Hooky. Dni začínali, ako všetky ostatne tvrdou a ťažkou pracou ,ktorá niesla svoje úspechy, ale aj bôle. Lovci boli na pastvinách a v chatrčiach im ženy spracovávali kože, aby mali si čo obliecť. Až raz neznámy cestovatelia prichádzajúci z ďalekých krajín po mori sa dostali do ich osady s novými vymoženosťami doby prišiel s nimi aj Ragu Silvertongue . Ukázal lovcom ako si postaviť lepšie príbytky kolové domy, nie iba obyčajne chatrče kde sa nezmestili cele rodiny. Ukázal im ako začať pestovať ovocie, spracovávať horniny a vyrábať si rôznu keramiku – misy ,atď.. Hookymu vysvetlil, že tu na výbežku sú ohrozený nájazdmi neznámych nepriateľov, že bolo by dobre postaviť hliadky nie len z kopijníkov , obrany z dosahom do väčších vzdialeností. Ukázal im ako využiť prak. Naučil ich pestovať hrozno a potom aj vyrábať víno. Ľudia z osady si začali prerábať domy na chaty skrášľovali si okolie domov. Hookymu stále vŕtala myšlienka , že treba prebádať aj ďalšie územie okolo ich výbežku, že treba tiahnuť na sever. Jeho skupina odvážnych kopijníkov , sa ťažko pripravovala v susedských bojoch o vlastne územie a získavala stále na sile a rástla do počtu udatných bojovníkov. Nie nebolo to ľahké obdobie , veľa našich padlo pre par minci a par nástrojov, ale nedali sa dlho do noci trénovali a zdokonaľovali sa a ďalší sa stále ponúkali, že aj oni chcú pomôcť v bojoch. Na nočne nájazdy bonofoxovej skupiny a ďalších neznámych sa Hooky zo svojou skupinou poctivo pripravoval, a dokázal často odraziť nočné nájazdy . A potom to prišlo. Deň ako každý iný Hooky rozhodol, po rozhovore s Ragu Silvertongue, že zo svojou skupinou začnú dobíjať ďalšie územie na severe. Hooky rozhodol vyslať pár špiónov, aby prenikli do severných osád a zistili ako sú na tom. Územie bolo rozdelené do viacerých častí. Prvé náznaky mohli byt aj diplomatické, ale vodcovia Dunarsundu boli taký chamtivý, že Hooky rozhodol radšej dobiť územie silou a nie výmenou. Prvý útok začal skoro ráno, ale 2 barbarom brániacim územie východnej časti Dunarsundu sa podarilo útok odraziť a spôsobili Hookyho armáde veľké straty. Padli 2 kopijníci a nedokázali dobiť prvú oblasť. Hooky rozhodol posilniť armádu a poslal nie 2 ale 4 kopijníkov a zaútočili znovu na východné územie a tu už sa im podarilo získať a vyhrať prvý ozajstný boj o územie. Čím si vyslúžili vojaci za odmenu pár zlatých a naradia. Posmelený prvý víťazstvom sa Hooky rozhodol nečakať a zaútočil aj na ďalšie územie v ktorom sídlili 2 barbari posilnení zálohou s jazdcom na koni. Prvý útok bol ťažký prvé bodnutie od jazdca do obrany z kopijníkov bolo tak silne, že ho zrazilo do kolien a a skoro chceli zdupkať z boja aj ostatný , ale Hooky zakričal “ vpred bojovníci nech naše oštepy majú zmáčané hroty krvou nepriateľa “A znovu padlo pár kopijníkov a znovu sa im podarilo dobiť ďalšie územie. Chýri o vyhratých bojoch sa začali šíriť po osade a k Hookyho armáde sa hlásili ďalší dobrovoľníci ochotný padnúť pri dobíjaní nových území. Na dobitie ďalšej oblasti sa rozhodli počkať do ďalšieho dna, aby si vyliečili tých pár škrabancov , ktoré utŕžili v poslednej bitke ,mužstvo sa posilnilo o ďalších 4 kopijníkov. V noci ich zase napadli neznámi bojovníci zo susedných osád , lebo si mysleli že budú unavený z bojov. Ale oni dokázali nájsť v sebe dostatok sily a znovu ochránili vlastnú osadu. Ráno Hooky zavelil do útoku na ďalšiu a poslednú časť Dunarsundu. Útok začal prvý nepriateľ s jazdcami. Najbližšieho kopijníka smrteľne zranili, ale ani on sa nenechal zahanbiť. Prvému jazdcovi spôsobil nepekne zranenie, do ktorého mu zabodol svoj oštep 2 kopijník z armády, ktorá mala dobiť nové územie a jazdec bol mŕtvy. Druhého jazdca premohli ďalší 2 kopijníci aj keď jedného ešte jazdec stihol poraniť. Zostali 3 kopijníci Hookyho armády proti 2 barbarom z Dunarsundu. Prvý sek od barbara spôsobil polozranenému kopijníkovi predčasnú smrť pred jeho úderom ,ale 2 ďalší kopijníci sa rozhodli útočiť na toho istého barbara a dokázali ho premôcť chránený krikmi . Posledný barbar sa rozhodol pre nerovný boj, ktorý skončil skôr ako sa začal, síce ešte dokázal škriabnuť kopijníka, ale zbytok Hookyho armády sa už nezľakol, 2 presnými zásahmi ukončil barbarskú púť a dobil územie Dunarsundu. Po príchode do vlastnej osady si zvyšný bojovníci Hookyho armády užívali víťazstvo a na počesť padlých postavili mramorové Sochy z mramoru získaného na území Dunarsundu.

 

[DeletedUser2049]

Jejda,to je dlhý príbeh...,ale aký trefný,paráda.

 

[DeletedUser]

Príbeh ktorý ostal zapísaný na dôležitých stranách kroniky mesta Dunarsund.

Tento príbeh sa odohral už veľmi dávno,bolo to v dobe keď slávnej ríši Dunarsund vládol zlý vládca,tyran,neslávne slávny cisár Herold III.
Svoje mesto držal neustále vo veľkom napätí a strach bolo asi to jediné čo tunajších obyvateľov poháňalo vpred.
Svoj neľahký život,prežitý tvrdou prácou na farmách a vo viniciach,im tento zlý cisár,ako mu obyvatelia hovorili iba medzi štyrmi očami,denno denne strpčoval vysokými daňami a takmer všetko čo vyrobili skončilo na cisárovom stole.
Samozrejme poviete si,prečo títo občania,možno oslovenie otroci by im svedčalo viac,mesto jednoducho neopustili? Dôvod bol jednoduchý a zároveň veľmi prozaický. Svet bol plný rôznych zločineckých skupín a vonku by im okrem ťažkého života hrozila smrť snáď ešte väčšmi ako v ich terajšom svete.
Cisár Herold bol skutočne veľký diktátor,no na druhej strane,mal vo svojej dobe jeden z najväčších tromfov a tým bola bezpochyby veľká a silná armáda vystužená snáď všetkými jednotkami od schopných lukostrelcov až po solídnych bojovníkov.
Hoci hradby jeho ríše,ktorú hrdo zdedil po svojom otcovi, bolo vidno už z ďaleka,nekonečná pýcha a túžba po moci ho ďalej hnala vpred deň za dňom,noc za nocou.
A tak sa jedného dna cisár vybral dosial na svoju najväčšiu výpravu,výpravu v ktorej plánoval dosiahnuť to,po čom túžil už jeho otec a tým bolo získať úplnú nadvládu nad celým okolitým svetom.
V ceste mu stál jeden jediný,skutočne veľmi silný oponent a tým bol veľký kráľ a uznávaný vodca Albert IV.
Svoje mesto viedol úplne iným spôsobom,v jeho meste bol počuť smiech,na každom mieste divadlá,víťazné oblúky,jednoducho tie najkrajšie stavby ktoré potešili už nejedno oko panovníka ale aj občana tejto ríše.
No kráľ Albert už zašípil že niečo nieje v poriadku,vo svojej armáde síce nemal bojovníkov s tým najlepším a najdrahším vyzbrojením,no na svojej strane mal ľudí,o ktorých vedel že by položili za jeho mesto aj život,ak by bolo treba,ak by sa niekto pokúsil pošpiniť tak dlho budovanú povesť a jednotu jeho krásneho mesta.
A tak sa aj stalo,bol to totižto on,kto sa dozvedel medzi prvými o chystanom útoku na jeho mesto. Jeho verný sluha a večný radca totižto veľmi jasne bádal pri jeho cestách po okolitých cechoch veľmi veľkú ostražitosť všetkých a to bol jasný signál,cisár Herold niečo chystá,nebude tým nič iné ako útok na jeho veľkého oponenta.
Začala sa veľká obranná akcia na záchranu mesta. Kráľ Albert povolal všetkých svojich spojencov,bolo ich skutočne veľa,široko ďaleko sa totiž o tomto kráľovi spievali ódy oslavujúce jeho spôsob vládnutia.
Až sa cisár Herold jedného dna skutočne vydal na útočnú výpravu,mal jednu veľkú výhodu,svoju výpravu totiž plánoval už skutočne veľmi dlho,mal tak veľa času premýšľať o tej najlepšej taktike proti svojmu oponentovi Albertovi.
S jednou vecou však nepočítal,mal vo svojej armáde síce tých najlepších špiónov ktorý prenikli do Albertovej ríše už dávno pred bojom a zistili takmer všetko o jeho armáde,no zabudol na jednu skutočne dôležitú vec a tou bol totiž spôsob Albertovho vládnutia.
Ten si narozdiel od Herolda na svojich výpravách vybudoval skutočne silné spojenectvá aj s ostatnými a na jeho oslavné večere plné vína z hrozna vypestovaného v jeho viniciach si pamätá,a možno aj nie D),veľa silných cisárov v jeho okolí!
A to bol neskor jeden z kľúčov v úspešnom ubránení Albertovho mesta.
Nakoniec keď Heroldove vojská dorazili do Albertovho mesta,dostali sa do skutočne nepríjemnej situácie.
Albertovo vojsko bolo oveľa väčšie ako z predošlých zistení vyplynulo!
Armáda bola všade,skutočne všade,bolo to jedno veľké utrpenie pre Heroldovu armádu,takú zdrvujúcu porážku jeho rod už dlho nezažil.
V číslach položilo svoj život pred bránami Albertovej ríše vyše 300 vojenských síl.
Bolo veľkým prekvapeným že sám Herold prežil,aj keď veľmi potupným spôsobom.
Z bojiska totiž utiekol aj s hŕstkou najlepších,ktorý tvorili elitnú časť jeho armády.
Pri návrate do jeho ríše ho čakalo ale ďalšie veľké prekvapenie.
Za čas kedy bol mimo mesta Dunarsund, totiž nastala v jeho ríši neuveriteľná panika a vzbura všetkých jeho obyvateľov,keď sa dozvedeli o jeho opustení mesta,boli totiž už veľmi dlhú dobu nespokojný so spôsobom jeho vládnutia a tak keď dorazila Heraldova posledná armáda,občania aj ked veľmi primitívne vyzbrojený, no s obrovskou presilou,si po tuhom boji aj napriek veľkým stratám s jeho armádou poradili.
Keď neskôr dorazil Albert aj so svojimi spojencami,aby konečne ovládli Dunarsund a využili tak Heraldov nepodarený útok,bolo pre nich veľkou úľavou keď v ríši už nemali s kým bojovať a občania mu veľmi radi prenechali veškerú moc nad mestom ktorú si Kráľ Albert nepochybne zaslúžil.
Koniec koncov,nemali moc možností na výber.
Albertova armáda bola totižto v tom čase skutočne v dobrej forme a poraziť ju,už nebolo ani z ďaleka v ich silách.

 

[DeletedUser2049]

Ty môžeš písať príbehy o Emanuelle normálne...dobrý si...palec hore.

 

[DeletedUser98]

Časy veľkých panovníkov sú dávno preč. Všetko sa po dlhých rokoch kľudu rozbilo, snáď okrem silných rodinných väzieb a tradícií, ktoré sa zachovali len v podobe sviatkov. Rokmi sme sa naučili žiť v pokoji, mieri a blahobyte. Pôda, na ktorú sme prišli je úrodná, zvieratá žijúce v okolitých lesoch boli výlučne bylinožravé. Všade sa to len hemžilo zajacmi, ktoré sme pri prechode nekonečnými lúkami doslova odkopávali spod nôh. Rieka bola čistá, široká a plná rýb. Nik sa nemôže čudovať, že sa náš ľud zaoberal poľnohospodárstvom. Zbrane? Tie viseli len nad obrovskými krbmi ako spomienky na časy dávno minulé. Po stáročiach mieru sme prišli na to, že nám netreba vladára či panovníka. Anilen starostov sme nemali. Boli len rodiny. Rodinné klany, jedny menej a iné viacej významné. Nik sa nestrachoval, nik sa neobával...všetok hnev spočíval len v medzirodinných sporoch, ktoré ale vyplývali z povahy nášho ľudu. Starali sme sa o polia, podmanili si zopár druhov zvierat a najhoršími spormi v našich životoch boli ťahanice o to, ktorá vinica či chmeľnica produkuje kvalitnejší materiál pre naše vína a pivá, ktoré nesmeli chýbať na žiadnej oslave. A že tých osláv bolo...do mesiaca aj na desiatku. Domy boli z dreva. Mnohé boli napoli zapustené v zemi a so strechami zo slamy u tých chudobnejších rodín. Bohatšie rodiny mali právo na škridlu, ktorá sa vyrábala zo zeme nachádzajúcej sa len na jedinom mieste ostrova. Áno, naša civilizácia sa nachádzala na ostrove, na ktorí prišli naši predkovia pred mnohými zimami zo zemí dlhé roky sužovaných vojnami. Na breh vkročila len hŕstka ľudí, ktorí vytvorili 9 najstarších a najváženejších rodín, ktoré zo začiatku bývali všetci v jednom údolí. Časom, ako sa začali rodinné klany počtom zväčšovať sa postupne rozpŕchli po celom ostrove a obsadili a skultúrnili tak všetky údolia ostrova. Menšie a mladšie rodiny mnohé bývali v podzemných domoch.
Žili sme si bezstarostne a šťastne. Až do času, ktorý započal krutosti, ktoré momentálne vládnu našim dňom. Prišli na lodiach...bolo ich veľa, boli silní, rýchli, presní a vtrhli do našej krásnej zeme absolútne nepozvaní. Bolo ich moc, boli výborne vyzbrojení a extrémne dobre motivovaní. Neboli to len tupí barbari. Podľa všetkého – no, aby som bol presný tak podľa očitých svedkov, ktorí prežili prvé útoky – ich výzbroj bola akoby z inej doby. Naši ľudia - ako si čitateľ isto uvedomil - neboli absolútne pripravení na boj. Predstava, že dokáže dobre kŕmený pupkatý farmár čeliť dva a pol metrovému švihákovi v akomkoľvek meraní síl je prinajmenšom úsmevná. Tí chlapi boli akoby z iného sveta. Prvá správa prišla nad ránom. Bol to blesk z čistého neba. Ako mor sa šírila po celom ostrove. Prepad a následné vyhladenie prvej dedinky, ktorá bola považovaná za zakladajúcu a prvú bol prevedený majstrovsky. Nik o nich nevedel, nik nebol pripravený. Porážka prišla od rúškom tmy a...bola totálna. Všetci schopní muži boli buď pobytí, alebo ak sa chovali dostatočne zbabelo tak boli uvrhnutí do otroctva. A priznajme si to...našim mužom sa už len pri pohľade na zbraň roztriasli kolená, takže veľké straty na životoch našťastie neboli. Väčšina z nich teraz otročí na stavaní pevnosti. Polovica lesa padla v okolí Dunarsundu do týždňa. Vodca nášho nepriateľa si počína nečakane. Z prvej dobytej dediny si zrejme chce urobiť sídlo a pevnosť. Podľa našich špehov obohnal dedinu kolovou palisádou. Do najbližších dedín boli vyslaní muži v najlepších rokoch vyzbrojení kopijami na obranu. Nasledujúce dni si podmanili okolité dediny, kde straty na životoch boli na našej strane väčšie. Muži a chlapci v mojom veku sa snažili brániť čo to šlo, ale mať na sebe košeľu s teplákmi proti brneniam nie je žiadna výhra. Nakoniec vymysleli výbornú taktiku, ktorá ale bohužiaľ stála mnoho životov. Kopijníci šli vpred ako stena brániaca ich ťažkú pechotu zatiaľ čo zozadu do nich hádzali kamene zvyšní obrancovia – ako chlapci sme s kameňmi večne vystrájali takže trafiť čokoľvek kameňom nebol vôbec problém. Pár rozbitých hláv na strane nepriateľa tento nerovný súboj priniesol, ale naše straty sa rátali na desiatky. Avšak pri bránení ďalšej dediny sme začali využívať terén. Pár kopijníkov šlo vpred, ale pár z nich sa ukrylo v kríkoch a po prejdení ich úrovne na nepriateľských vojakov zaútočili odzadu. Muži sa vyšplhali na stromy a kamenný vŕšok, z ktorého ostreľovali ťažkoodencov. Straty nepriateľa už boli značné a prvý úspech vyvolal eufóriu v našich radoch. V ďalších oblastiach sa začali trénovať boje. Už sme mysleli, že sme nepriateľa čiastočne odrazili, ale na ďalší deň nepriateľ vtrhol k nám dosť nečakane. Výborne pripravení ťažkoodenci boli zozadu podporovaní lukostrelcami a tak nám padla ďalšia dedina s obrovskými stratami – zbraň ako je luk nik z nás v živote nevidel. Potom sa, ale odrazu nepriateľ stiahol, a naši zvedovia hlásili že sa nechystá ďalší útok. Každopádne Dunarsund s celým okolím bol pod nadvládou neznámeho nepriateľa. Vo všetkých oblastiach sa rozbehlo zbrojenie a podľa pár mužov, ktorí prežili posledný útok sme sa snažili zostrojiť novú zbraň – luk. Pár lukostrelcov sme síce zostrelili, avšak bojové pole pripadlo nepriateľovi, tak sme bohužiaľ rukolapný dôkaz nemali. Spoliehali sme na najstarších a najváženejších mužov, ktorí boli hlavami najrešpektovanejších rodín na ostrove. V podstate sa z nich s ich umom stali naši inžinieri.
A kto som vlastne ja? Jeden z tých, čo nebojujú. Občas pôsobím ako špeh pre moju výbornú znalosť terénu a drobnú postavu, s ktorou sa prešmyknem každou škárou. Rozhodol som sa zaznamenať svoje postrehy, ktoré sa možno niekedy v budúcnosti niekomu hodia. A videl som tých chlapov. Naozaj majú aspoň dva a pol metra!